38 rokov, amputácia pod kolenom, stupeň aktivity 3

Bolo to 14. augusta 2005. Mal som vtedy práve 30 rokov. Hrali sme s mojím futbalovým tímom majstrovský zápas. Netušil som, že do lopty kopem naposledy. Po zápase sme sa presunuli na oslavu a potom ešte na diskotéku. V noci sme sa vracali s kamarátmi domov.

Už som bol stopäťdesiat metrov od domu, keď do nás v rýchlosti autom narazil dvadsaťročný chlapec, ktorý mal v sebe dve promile. Kľučkoval po ceste, údajne ladil rádio. Kamarátku naraz odhodilo niekoľko metrov, ale našťastie, prežila. Ja som sa dostal pod auto. A tu sa moje spomienky končia – stratil som vedomie.

Prebudil som sa až po desiatich dňoch v nemocnici. Nevedel som, čo sa stalo, čo mi je. Bol som totálne dolámaný. Čoskoro som tiež zistil, že moja ľavá noha nie je v poriadku. V nemocniciach som potom strávil pol roka, a to sa dosť negatívne odrazilo aj na mojej psychike. Prvé tri mesiace som bol dosť nepríjemný. Len som ležal, okrem sa to dalo len na chrbte. V tom čase v televízii dávali Vyvolených a keď som tam videl hysterického Vladka, uvedomil som si, že sa správam podobne a že je to zle. Vladko ma vlastne vyliečil…

Doktori robili, čo mohli, ale ľavú nohu sa zachrániť nedalo. Vedel som, že je to zlé, preto som ich sám požiadal o amputáciu. Mal som tridsaťjeden zlomenín a za sebou mám devätnásť operácií. Dva roky sme nohu zachraňovali a ďalší rok a pol som prehováral doktorov na amputáciu. Ale tušil som, že je to správne rozhodnutie, čo sa nakoniec aj ukázalo.

Toho chlapca, ktorý to zavinil, nakoniec odsúdili na rok a pol do väzenia. Ale žiadnu zášť k nemu necítim, netúžim po nijakej pomste. Je mi ukradnutý. Tiež si prežil ťažké chvíle. Obaja sme poznamenaní na celý život.

Keď som sa potom po polroku od úrazu rehabilitoval v Kladruboch, začal som na sebe pracovať. Nepopieram, že život sa mi obrátil naruby. Mal som však hneď jasné, čo chcem robiť: venovať sa ďalej športu. Postupne som si pridával dávky pri cvičení. Posledné týždne ma z Kladrub púšťali na víkendy domov. Keď som tam išiel naposledy, už som tam išiel na bicykli.

Od štyroch rokov som plával, bavil ma aj beh a cyklistika, tak som sa začal pohrávať s myšlienkou, že skúsim triatlon. Dal som sa do toho. Spojil som sily s trénerom a odborníkmi na protetiku a začal na sebe pracovať. Som rád, že to vyšlo. Nejde mi vôbec o rekord, ale o to, že som to dokázal.

A tak sa stalo, že 14. augusta 2011, na deň presne 6 rokov od nehody, som ako prvý Čech s amputovanou nohou dokončil pri Máchovom jazere polovičnú dávku triatlonového Iron Mana s názvom Doksyman. Medzi stopäťdesiatimi ôsmimi štartujúcimi som bol v cieli stotridsiaty tretí: 1,9 km plávanie, 90 km na bicykli a 21 km behu som zvládol za šesť a štvrť hodiny, necelé dve hodiny po víťaznom profesionálovi, Petrovi Vabrouškovi. Plávanie a bicykel, to bolo v pohode, ale na beh bolo päť týždňov tréningu predsa len málo, tam mi už dochádzali sily…

Na každú disciplínu som mal inú protézu od Otta Bocka. Zatiaľ čo ostatní si prezúvali topánky, ja som si prezúval protézy…

Tiež hrám tenis, stolný tenis, basketbal, hádzanú, volejbal, jazdím na korčuliach in-line, lyžujem. Zúčastnil som sa vo svojej kategórii majstrovstva republiky v slalome a v obrom slalome. Už pol roka po amputácii som šliapal týždenný okruh okolo Karpát na bicykli, trikrát som sa zúčastnil Nova Author Cupu, dvakrát Jizerskej päťdesiatky v behu na lyžiach, dvakrát som prešiel na bicykli dvestokilometrového Kráľa Šumavy. V roku 2012 som bežal polmaratón a skutočne ako v nebi som si pripadal, keď som v auguste 2013 pokoril Mont Blanc!

Medzi ľuďmi amputáciu nijako neskrývam. Existujú síce také kozmetické kryty, ale prečo ich nosiť? Beriem veci také, aké sú.

Priateľku som si našiel až po tej amputácii. Poznáme sa síce od školy, ale chodiť sme spolu začali až v roku 2009. Od tej doby som postavil dom, splodil syna a zasadil strom. Teraz už máme dvojročného synčeka (2013).

Všetkým, ktorí by kvôli podobnému úrazu chceli život hodiť za hlavu, by som chcel odkázať, že minulosť už nezmeníme. Život je priveľmi dlhý na to, aby sme zahodili šancu začať robiť niečo nové. Veď aj na všetkom zlom človek vždy nájde niečo dobré.

← Späť na PRÍBEHY ZO ŽIVOTA