Roman

19 rokov, vysoká amputácia pod bedrom, stupeň aktivity 2 – 3

Známy nádejný hokejista Roman Bernat, ktorému jeho kariéru prekazil úraz. Vzhľadom na výšku amputácie používa rovnaké vybavenie, ako po artikulácii v bedre.

Ako pomerne čerstvý útočník extraligového hokejového tímu Českých Budějovíc som bol v máji 2012 na letnej príprave v južných Čechách. Pamätám si, ako sme nasadli na bicykle, presunuli sa na ihrisko a potom sme so spoluhráčmi schádzali z kopca. Vošiel som do zákruty a mierne pribrzdil. Lenže naraz proti mne vyrazil náklaďák. Chlapci, čo šľapali predo mnou, síce mali problém, ale ešte sa autu na úzkej ceste dokázali vyhnúť. Ja som už nemal šancu. Potom si už na nič nepamätám… Snáď len vzdialene – hmlisto, že som ležal na ceste a prišla sanitka. To auto tam nemalo čo robiť, je tam zákaz vjazdu pre náklaďáky, nikto by ho tam nečakal.

Mal som otvorenú zlomeninu stehennej kosti a dostal som ešte aj infekciu. Doktori sa mi snažili nohu zachrániť, ale nakoniec išlo o život a museli mi ju amputovať v podstate hneď pod bedrom, takže moja protéza musí mať aj bedrový kĺb. 14 dní som bol v umelom spánku, nič som nevedel o svete a v novinách sa o tom stále písalo…

Keď som sa prebral, zo začiatku som to všetko vnímal len zľahka, pretože som bol ešte silne pod vplyvom opiátov, takže mi to došlo až o niečo neskôr. Keď mi to docvaklo, tak to bola asi najhoršia chvíľa v mojom živote. Dlho som kvôli tomu nemohol ani spať. Musel som si to v sebe nejako usporiadať. Jedno som vedel hneď od začiatku – rozhodne som nechcel byť na vozíku! Po dvoch týždňoch som začal chodiť s barlami. Podobná situácia sa opakovala, keď som dostal požičanú protézu. Hneď som odložil barly.

Tiež som od začiatku sníval o tom, že sa zase raz postavím na korčule a odpálim puk. A po necelom roku som to zvládol! Našťastie, na predprotetickej terapii ma zoznámili s fyzioterapeutkou školy chôdze, ktorá mi strašne pomohla – osobne aj usilovnými rehabilitáciami. Pomohla mi splniť si tento sen.

No v podstate mi v tom pomohla aj zbierka, ktorú usporiadal môj hokejový klub, pretože poisťovňa sa zdráhala zaplatiť mi bionickú protézu.

Prvý raz som korčuľoval na prázdnom zimáku, len s bratom, aby som sa veľmi nehanbil. Mal som strach z toho, že to veľmi nepôjde a budem z toho sklamaný. Našťastie, keď som sa už konečne odhodlal, tak to síce nebol zázrak, ale niekde v hlave som si povedal, že sa to dá, len som potreboval zistiť, ako na to. Som vraj prvý človek s exartikuláciou v bedre, ktorý sa na klasických korčuliach dokázal postaviť a korčuľovať…

To som už v tom čase pár týždňov trénoval siedmakov a ôsmakov v Soběslavi, ale zatiaľ bez korčulí. Som presvedčený, že v budúcnosti budem trénovať aj na korčuliach!

To, že už chodím bez barlí, beriem ako samozrejmosť. Skúsil som aj lyže a išlo to. Ani riadiť auto mi nerobí problém.

Okrem rehabilitácie som sa tiež silne upol na školu. Po tom úraze som totiž nastupoval do maturitného ročníka na gymnáziu. Maturitu som zvládol v normálnom termíne a vzali ma na vysokú.

Život nie vždy férový. Na druhej strane som zistil, že žiť sa dá aj bez nohy. Hlavné a podstatné je – nevzdať sa. Preukázať vôľu. Je to ťažké, ale ide to.