42 rokov, obojstranná amputácia nad kolenom, stupeň aktivity 2

Môj život je román

V októbri 2010 som so svojím ročným synom Adamkom a s kamarátmi išla do Krkonôš. V sobotu ráno som sa zobudila a vôbec som nebola zrelá na to, aby som niekam išla. Vyzeralo to na chrípku. Zostala som v posteli, priatelia vzali Adamka na túru. Čo sa dialo potom, si ani veľmi nevybavujem. Ležala som v posteli a začala strácať vedomie. Po celom tele sa mi objavovali fialové škvrny. Volala som kamarátom, ale nedovolala som sa… Už som nemohla vstať. Bolo mi strašne zle. Vlieklo sa to celý deň.
Keď sa vrátili z túry, ešte som vnímala, ale bolo mi už všetko jedno. Zaklapli sa za mnou dvere sanitky a potom už si vôbec nič nepamätám. Päť týždňov neviem, čo sa dialo.

Všetko viem len z rozprávania. Najprv ma odviezli do Vrchlabí, kde si so mnou nevedeli rady, potom vrtuľníkom do Hradca Králové. Tu stanovili diagnózu. Meningokoková sepsia. Šanca na prežitie – štyri percentá. Postupne mi zlyhávali jednotlivé orgány. Behom desiatich dní sa lekárom podarilo stabilizovať ma. Vrtuľníkom ma previezli do Brna do bohunickej nemocnice. Začali mi odchádzať nohy zospodu, mala som ich úplne čierne. Museli ich skracovať od členkov, aby ma vôbec zachránili. Amputácie sa skončili v stehnách. Mala som strašné halucinácie… Drastické sny…
Keď som sa po tých piatich týždňoch zobudila na Klinike anesteziológie, resuscitácie a intenzívnej medicíny a videla dcéru Nikolu, neverila som, že žijem… Nevedela som, že nemám nohy. Asi mi to hovorili, ale bola som pod množstvom liekov, tak som to nevnímala. Ležala som celá obviazaná, nemohla som sa dotknúť ani prstom nosa. Telo prestalo úplne fungovať, svaly boli vyradené. Napojená na milión prístrojov som tam ležala mesiac a pol. Myslela som si, že prídem ešte aj o ruky. Ruky mi, našťastie, zachránili, mám len zle pohyblivé dva prsty. Celé telo som mala vyžrané, všade mi zostali škvrny. To je pre ženu desné. Za pol roka som mala šesťdesiat narkóz!

Potom som zistila, že deti sú v poriadku… Ale Adamka som nevidela skoro pol roka. Do nemocnice síce nesmel a potom s ním jeho otec, môj bývalý priateľ, odišiel dvakrát do Ameriky. To je pre matku hrozné…
Po mesiaci a pol ma previezli na JIP-ku, kde som ležala pol roka. Potom ma odviezli do rehabilitačného centra do Chuchelnej. Ale nebola som v poriadku. Zlyhávalo mi srdce, previezli ma do Ostravy na JIP-ku, kde som bola mesiac a pol. Dali ma zase dohromady. Vrátila som sa späť do Chuchelnej. Personál tam bol veľmi príjemný, ale stále je to zdravotnícke zariadenie, kde je režim. O deviatej večer zaľahnúť, trikrát za noc kontrola…

Verila som, že zase budem chodiť, že vozík je pre mňa len dočasným riešením. Chcela som protézy. Dostala som „prvonohy“, ktoré boli strašné. Stehno bolo šialene dlhé a lýtko zase krátke. Bolo to fakt neestetické. Tešila som sa, že budem mať super nohy a dostala som takéto potvory… Ale vďaka za to, že ich vôbec mám. Tam som sa naučila úplné základy. Zostupovať z vozíka, prejsť sa okolo tyče. Ale že by som chodila sama s barlami, to veľmi nešlo. Teraz už mám bionické nohy C-leg. Je to skoro to najlepšie, čo existuje. Vozík sa snažím nepoužívať, len doma.
Na ďalšie dva mesiace som odišla do kúpeľov Darkova, ale chôdza veľmi nepokročila. Našťastie, som v apríli 2012 stretla špecialistu z firmy Ottobock, ktorý na protetike pomáhal. Odporúčal mi fyzioterapeutku Hanku Kohoutovú, a tak som na začiatku mája nastúpila na Malvazinky na nácvik chôdze. To bola pre mňa obrovská záchrana. Hanka sa pozrela a povedala: „Čo riešiš? Budeš chodiť!“ A zdvihla ma z vozíka. Tým sa začal nový život.

Na Malvazinkách som sa skamarátila s Petrom Částkom, ktorý má amputovanú jednu nohu pod kolenom a druhú nad kolenom. Je pre mňa doposiaľ takým hnacím motorom. Naučil ma napríklad nosiť „kraťasy“. Ono to totiž má niečo do seba – keď idem s dlhými nohavicami, tak idem blbo a všetci si povedia: „Tá je pod vplyvom“. Keď mám „kraťasy“, tak si povedia: „Super, nemá nohy a chodí!“
Veľmi mi pomohli aj kolegovia z firmy – reklamnej agentúry, ktorú sme pred dvadsiatimi rokmi spoločne zakladali. Veľmi mi pomáha dcéra Nikola. Má dvadsaťjeden (2013), študuje na vysokej, mám z nej radosť. Čo si so mnou prežila, bol pre ňu veľký krst ohňom, doslova očistec. V tom roku maturovala a všetko zvládla.

Som šťastná, že Adam si ku mne znovu našiel cestu. Keď som sa vtedy prebrala, bývalý priateľ mi ho nepriviedol ani ukázať. Prvýkrát som syna videla, keď mal skoro dva. Vôbec nevedel, kto som. „Mamička“ hovoril expriateľovej partnerke. Šialené! Nechceli mi zo začiatku Adama dávať, pretože sa báli, že sa o neho nedokážem postarať. Našťastie, bývalý priateľ pochopil, že Adamek nie je len jeho, a od mája 2012 ho máme v striedavej starostlivosti. Teraz je to fajn. Má veľmi rád aj Nikolu. Sú parťáci.
V októbri 2012 sme s Petrom Částkom a Hankou Kohoutovou založili občianske združenie „NO FOOT – NO STRESS“ a ako dodávame – „no problem“. Máme už približne päťdesiat členov. Usporiadali sme kurz lyžovania, školu šmyku…

A tiež skúšam golf. Najprv som si vyskúšala Paragolfer, potom som to skúsila bez neho. Mala som úžasný pocit, zistila som, že vlastne Paragolfer nepotrebujem, len musím mať niekoho, kto ma chytí za boky, aby som nestratila stabilitu. Keď mám bionické nohy, tak to chcem skúšať na nich. Na svojich nohách. Nechcem nijaké vozíky, monoski, Paragolfery… Chcem všetko skúšať sama. Tak skúšam aj golf. Veľmi mi ide golf s Hankou, sme taká zohratá dvojka. Aj spolu lyžujeme. Hanku by som potrebovala nielen ako „Kedíka“, ale na celý svoj život…

Nie je to sranda, byť na tých nohách celý deň. Je to ako na chodúľoch. Ale napríklad taký Peter – nemá nohy a kľudne chodí bez barlí. Neskutočne ma štve. Viem, že to tiež dokážem. Má však oproti mne výhodu, že má aspoň jedno koleno, ale aj tak ma štve… Keď ho vidím, hneď odhadzujem barle!

Andrea v pořadu české televize TEP 24:

← Späť na PRÍBEHY ZO ŽIVOTA