Anna

63 rokov, amputácia nad kolenom, stupeň aktivity 2

Protagonistka nášho webu a brožúry „Amputácia… A čo teraz?“ rozpráva svoj príbeh. Jej fotografie môžete vidieť na najrôznejších miestach nášho webu.

V detstve som utrpela autonehodu a pod kolenom mi amputovali dolnú končatinu. Od 7 rokov som vyrastala v Jedličkovom ústave bez

protézy, v škole som sa potom naučila úplne normálne behať s protézou. Po základnej škole som išla na hotelovú školu, kde som zmaturovala. Nešla mi jedine obsluha, inak všetky činnosti som zvládala ako ostatní žiaci. Dostala som ponuku práce a celý čas som pracovala v hoteliérstve.

Približne v 50. roku môjho života u mňa nastali také zdravotné problémy, kvôli ktorým mi amputovali končatinu v stehne. Pravdou je, že som si myslela, že teraz sa pre mňa všetko končí, že to nezvládnem, že je to veľmi ťažké a zo skúseností a z toho, čo som videla, ako takíto ľudia zle chodili, či skôr nechodili, som z toho mala značné obavy.

Ale podarilo sa to. Vďaka všetkým pomôckam, ktoré dnes máme a starostlivosti, ktorá sa nám dostáva, fungujem, dalo by sa povedať, normálne. Bolo sa treba všeličo naučiť, ale funguje to, takže, čo treba zabezpečiť doma, to sa mi darí, pre rodinu zabezpečím varenie, pečenie, nákupy. To všetko sa darí s pomocou rodiny. Bez pomoci druhých to až tak celkom nejde, ale dá sa.

Po určitej dobe som zvládla aj ľahšie práce na záhradke. Moje hobby sú kvety a starostlivosť o domácnosť a to sa všetko dá zvládnuť.

Na výlety chodím do prírody, pretože tu je okolie krásne, na Kladskej je krásna prírodná rezervácia, kde sa mi dobre chodí. Trošku horšie je to v zime, to si tak človek netrúfne.

Ale stále sa učím. Ono od tej amputácie nie je až tak dlho, teraz to boli tri roky. Človek sa pomaličky odvažuje ďalej, ale nejde to hneď. Po čase človek zistí, kde nehrozí nijaké nebezpečenstvo alebo napríklad pád, takže sme napríklad išli aj po takých strmších cestách. Nahovárajú ma, aby som sa naučila jazdiť na bicykli alebo na takom tom „vozítku“, hovoria, že by to bolo skvelé, že by som mohla ísť všade. Ale to si akosi neviem predstaviť. Udržať rovnováhu je skutočne trošku iná situácia, keď je amputácia pod kolenom, ako keď je nad kolenom, je to značný rozdiel. Ale dá sa to zvládnuť, čo som si po operácii určite nemyslela. Asi najhorší okamih bol ten, keď som sa prebudila. Siahla som si na nohy, bolelo ma to a tam nič… To bol asi ten najhorší okamih.

Ale neskôr, keď sa všetci tak nejako snažili, človek si povie: „Nie, ide to.“ A je to fajn, že to ide. Ale potrebujete mať okolo seba spriaznené duše. Či to bol Tomáš, alebo to bol pán Sýkora, Aleš, nakoniec aj tá Andrea svojím spôsobom. No a vy a Hanička, to už je úplne nadštandard, pán Princ, to je proste niečo… To sa mi proste pošťastilo! Priznám sa, že by ma to ani vo sne nenapadlo! Vyzeralo to totiž ako koniec a potom sa to vďaka vám všetkým obrátilo. Takže sa teraz odvážim možno viac, než predtým. Predtým som na protetiku veľmi nechodila a bojovala som s tým, že by to nikto ani nemal vedieť, ale teraz už nie. Nejak sa mení aj spoločnosť, prístup je proste skvelý.