V júni 2009 som lepil plagáty asi štyri metre od cesty. Z ničoho nič sa vyrútil motorkár, vyletel z cesty, motorka sa mu položila na zem, trafila ma motorom priamo medzi členok a koleno a pritlačila sa k betónovému pilieru, takže mi to nohu vyslovene rozsekalo na kúsky. Priletel vrtuľník a rovno do nemocnice. Na sále som skoro vykrvácal, museli do mňa naliať ešte pár litrov krvi. Všetko som vnímal, pretože som bol celý čas pri vedomí.
Potom ma uspali a operácia sa skončila tak, že mi nohu „ufikli“ nad kolenom. To koleno totiž vraj bolo také špinavé, že ho radšej odrezali tiež, pretože by k tomu skôr alebo neskôr aj tak možno došlo. Ale nejaké poriadne vysvetlenie som sa nikdy nedozvedel.
Prvých osem dní som bol stále na morfiu, takže som si vôbec nepripúšťal, že nemám nohu. Mal som taký snový pocit, že mi tá noha možno zase narastie, alebo čo. Ale keď som si potom uvedomil, že to je už navždy, tak som mal chvíľku nejaké tie depresie, to hej. Veľmi mi pomohli Malvazinky (rehabilitačná klinika), pretože tam boli ľudia, ktorí už protézu nejaký čas mali a ja som mohol vidieť, čo všetko sa s ňou dá robiť. Fyzioterapeutky boli skvelé, stále ma drezúrovali a nútili ma napríklad aj skákať na trampolíne. Tiež ma podporovali kamaráti, medzi ktorými som si nepripadal ako nejaký postihnutý a nič sa medzi mnou a okolím nezmenilo. A dostal som sa z depresií aj vďaka tomu, ako sa o mňa starali moji protetici – to bola starostlivosť, ako má byť.
Ale než som sa dostal k protéze a na Malvazinky, tak to ešte nejaký čas trvalo. Mal som totiž dosť dochrámanú aj tú druhú nohu – meniskus bol v čudu, popretŕhané väzy a dodnes mi chýba jeden krížový väz. Takže po 14 dňoch v nemocnici som bol ešte mesiac a pol na vozíku s vytrčenou nohou v ortéze. Nasledovala rehabilitácia na rozhýbanie tej celej nohy, ale po mesiaci na mňa prišla pľúcna embólia kvôli trombóze v oboch nohách.
Nakoniec som však v polovici júla dostal prvovybavenie od Otta Bocka, v novembri som potom absolvoval mesačnú školu chôdze na tých Malvazinkách, no a potom domov a už to bolo len na mne…
Po roku som dostal C-leg a s ním som veľmi spokojný. Len škoda, že s ním nemôžem do vody, ale je mi jasné, že nemôžem mať všetko. Do vody si protézu proste dávam dole.
V lete bežne chodím v kraťasoch. Nehanbím sa za protézu a ak by s tým niekto mal problém, je to jeho problém. Okrem toho C-leg vyzerá pekne – futuristicky aj dizajnovo – je fakt dobre riešený. Občas si ma teda ľudia prezerajú, najmä deti, ale dospelí si to väčšinou prezerajú, keď to nevidím…
Teraz chodím normálne do práce, cez zimu robím v požičovni lyží, cez letnú sezónu zabezpečujem bary a kuchyne na rôznych festivaloch, pretože som predtým mával hudobný klub a reštauráciu. S tou protézou sa dá robiť všetko.
Chodievam po zložitom teréne, napríklad na huby do lesa a tak, jazdím autom a na motorke, dokonca som si nedávno vymaľoval celý byt – normálne leziem po rebríku. Ani športy pre mňa nie sú problémom – jazdím na bicykli, na snowboarde, skúšam aj wakeboarding.
Občas robievam figuranta priamo vo firme Ottobock na rôznych školeniach, predovšetkým školy chôdze, čo je pre mňa super, pretože sa jednak dozviem niečo o novinkách a ďalších možnostiach a jednak si občas napravím chôdzu, pretože trochu zabúdam, ako sa má s protézou správne chodiť. Myslím, že pre každého, kto má protézu, je dobré, aby si správnu chôdzu aspoň raz za rok pripomenul, pretože človek zabúda.
A správna chôdza s protézou nie je dôležitá kvôli tomu, aby ste dobre vyzerali, ale preto, aby ste si neničili telo zlými návykmi.