39 rokov, amputácia pod kolenom, stupeň aktivity 4 – vrcholový športovec

O cyklistovi Jiřím Ježkovi ste určite museli počuť. Je niekoľkonásobným držiteľom zlatej medaily z paralympiád a má aj ďalšie úspechy… 

Mal som vtedy 11 rokov. V jedno jarné odpoludnie sme s kamarátmi išli na Letnú hrať futbal. Chceli sme prebehnúť cez cestu a ja som z nepochopiteľných dôvodov vyrazil sám, chlapci zostali stáť na chodníku. Dobehol som na električkové koľajnice a pretože na druhej strane jazdili autá a blížili sa električky, tak som sa otočil a chcel som prebehnúť naspäť k chlapcom. Bohužiaľ, v tej chvíli išla Tatra plná cementu a ja ako som sa otočil, strčil som nohu pod jej zadné kolesá. Urobilo to „chrup“ a ja som sa zdvihol a prešiel som cestu k chlapcom a až tam som skolaboval.

Potom si pamätám, že ma viezla sanitka – rovno do Motola na operačný sál.

Keď som sa ráno prebudil, bol krásny deň, slniečko, bol som na izbe sám. Sestričky ma videli cez sklo a hneď pribehli a správali sa ku mne strašne krásne. Tým mi asi uľahčili ten prvý šok, že nemám nohu pod kolenom. Bol tam len kus obväzu, hadičky a inak nič. Možno vďaka tomu, že som mal 11, som sa na to pozrel a vôbec som neprepadol nijakej hystérii, povedal som si v duchu: „Aha, ja nemám nohu! To je dobré!“

Do školy som sa strašne tešil. Znie to možno čudne, že sa chlapec teší do školy, ale pre mňa to bol cieľ celej tej anabázy liečenia po úraze. Hovoril som si, že keď sa vrátim do školy, budem zase úplne naspäť v živote. V polovici cesty sa mi prestalo chcieť, pretože mi došlo, že to v škole všetci vedia a budú sa na mňa pozerať, ako na exota. Tak som sa vrátil a išiel som do školy až druhý deň. Ale dopadlo to tak nejak v pohode, spolužiaci aj učitelia so mnou jednali, ako by sa nič nestalo, začal som hneď hnevať, ako predtým…

Po základnej škole som chcel byť leteckým mechanikom, ale úradníčka na Národnom výbore rozhodla, že by som takýto odbor fyzicky nezvládol. A tak som sa viac-menej náhodným výberom ocitol na elektrotechnickej priemyslovke.

Druhý deň po maturite, keď som sa prebral z osláv, išiel som si zhodou okolností k svojmu technikovi pre novú protézu. A on mi ponúkol, že si otvára súkromnú prax, či sa nechcem stať protetikom, že by ma to naučil za pochodu. Pre mňa to bola obrovská ponuka, pretože som nikdy nebol spokojný s tým, ako tie protézy vyzerajú. A bola tam výhoda v tom, že budem mať k tým pacientom iný vzťah, pretože mám s amputáciou a s protézou vlastnú skúsenosť. Takže som týždeň po maturite hneď nastúpil do pracovného procesu.

Už na strednej škole, v tej najväčšej puberte, som veľa času trávieval na večierkoch a v práci som na to potom mal ďalších kumpánov. Bolo to pre mňa také predĺženie toho študentského života. Ale samozrejme, po čase to telo vypne, ten alkohol ho unavuje a nechcel som mu prepadnúť. Tak som si raz povedal: „Dosť, takto to nejde!“ Chcel som si k tej práci nájsť nejakého koníčka, vrátiť sa k športu.

Spomínam si, ešte keď som chodil do školy, ako mi raz otec priniesol výstrižok z novín, kde sa písalo o cyklistovi Jozefovi Lachmanovi. Bol na tom s nohou rovnako, ako ja a vybojoval striebro na Paralympijských hrách v Soule 1988. Otec mi vtedy povedal, že toto je borec, zatiaľ čo ja len hnevám. Vtedy som sa len zasmial a ďalej si žil, ako som chcel.

Ale teraz, v tých dvadsiatich, som chodil s dievčaťom, ktorého otec spolupracoval práve s Jozefom Lachmanom. Zoznámil nás a Lachman mi ukázal, aká je cyklistika krásna a že aj šport hendikepovaných má v zahraničí vysokú úroveň a dá sa to v ňom ďaleko dotiahnuť. Bol to sebavedomý, scestovaný chlap, učaril mi. A videl vo mne talent. Postavil mi bicykel a hneď v ten rok som bol druhý na pretekoch „Nerudovkou na Hrad“.

Začal som sa teda venovať cyklistike. Asi som v sebe našiel nejaký talent či športové nadanie. Postupne som tomu každý rok dával viac a viac, až som sa po nejakom čase v Sydney postavil na stupeň víťazov so zlatou medailou na krku z Paralympiády. Tá cesta bola pozvoľná, ale možno o to dlhšie vydrží…

V súčasnosti mám na každú aktivitu inú protézu. Na bežné chodenie po meste musí byť iná, než na šport a samozrejme, na bicykel mám tiež špeciálnu. Ešte z čias, keď som bol protetik, mám niekoľko protéz, ktoré som si vyrábal sám.

Myslím si, že keby som ten úraz nemal, žil by som úplne obyčajný život obyčajného chlapa v Prahe, chodil by som každý deň s taškou do práce, nepoznal by som svoju krásnu a dobrú manželku… Myslím, že by som nevynikal v nijakom odbore. Možno to znie čudne, ale ja som vlastne strašne šťastný, že sa mi ten úraz stal…

najväčšie úspechy:

• Paralympijský víťaz – Sydney 2000 (stíhacie preteky 4 km, 1 km ps)
• Paralympijský víťaz – Atény 2004 (cestné preteky + časovka)
• Majster sveta – Aigle 2006 (časovka)
• Majster sveta – Bordeaux 2007 (cestné preteky)
• Paralympijský víťaz – Peking 2008 (stíhacie preteky 4 km, časovka)
• Majster sveta – Manchester 2009 (stíhacie preteky 4 km so svetovým rekordom 4:40,899)
• Majster sveta – Baie-Comeau 2010 (časovka)
• Majster sveta – Montichiari 2011 (stíhacie preteky 4 km)
• Víťaz Svetového pohára 2011
• Víťaz Svetového pohára 2012
• Paralympijský víťaz – Londýn 2012 (časovka na 24 km)
• Víťaz Svetového pohára 2013
• Víťaz Svetového pohára 2014

Jiří Ježek v pořadech České televize „13. komnata“ a „Na plovárně“:

Jiří Ježek na Tour de France 2013:

← Späť na PRÍBEHY ZO ŽIVOTA