37 rokov, amputácia v kolennom kĺbe, stupeň aktivity 4

O nohu som prišiel v 26 rokoch pri autonehode 20. januára 2003. Môj vtedajší kamarát šoféroval, chcel predbehnúť auto, ale nejako to nezvládol, prudko zabrzdil, auto sa roztočilo a narazili sme do odrezaných zvodidiel po ľavej strane. Tie zvodidlá auto vyslovene prepichli a my sme obaja vyleteli z auta. Po dopade som videl, ako šofér leží podo mnou, ako moja noha leží vedľa mňa a s telom ju spája jediná červená nitka. Poranenie druhej, ľavej nohy som si ani nevšimol, aj keď neskôr dala doktorom viac zabrať, než celá amputácia. Hľadel som na tú svoju useknutú nohu a obviazal som si ju nad kolenom roztrhaných nohavíc, pretože som mal pocit, že by som niečo také mal urobiť.

Sanitka prišla rýchlo a mne sa tak nejak uľavilo. Keď ma do nej naložili, zaspal som a prebudil som sa v nemocnici, kde mi doktor opichával nohu a hovoril, že to je zlé, že to sa už zachrániť nedá.

Keď som sa po operácii prebudil, pozerám na seba a vidím, ako pod perinou od kolena dolu chýba noha. Urobili mi exartikuláciu v kolennom kĺbe, čo znamená, že stehenná kosť zostala celá zachovaná. Našťastie pri tom v tej chvíli bola moja priateľka, mama a rodina, takže som na to nebol sám, dosť mi to pomohlo. Spočiatku teda do mňa „rvali“ veľa morfia, ale potom už som to začal odmietať.

Postupne som sa s tým nejako zmieril, čo sa dalo robiť. Veľmi mi pomohli sestričky v nemocnici, ktoré boli dobré a milé, pomáhala mi priateľka aj rodina, bol tam aj jeden zriadenec na civilke, ktorý bol ochotný a pomohol mi napríklad dostať sa prvý raz na toaletu.

Na radu sestričiek som cvičil s činkami na ruky a trupové svalstvo a začala ma baviť jazda na vozíku. Jazdil som po chodbách celej nemocnice, na všetkých poschodiach, často som utekal aj von do terénu a prechádzal sa. Občas ma kamaráti vyviezli aj na pivko do krčmy.

Ešte keď som bol v nemocnici, urobili mi na protetike Sýkora-Malík (dnešná Protetika Plzeň) protézu. Učil som sa s ňou chodiť. Spočiatku mi to veľmi nešlo, ale s pomocou ostatných som sa to naučil celkom dobre. A po 60 dňoch v nemocnici som si tú protézu sám autom priviezol domov.

Ešte teda asi rok alebo dva som používal barle, alebo ich aspoň vozil všade so sebou. Potom už to bolo skôr pre istotu, na prekonávanie prekážok, chôdzu po schodoch a podobne. Po roku som dostal C-leg a naučil som sa chodiť úplne bez barlí. Teraz už mám kolenný kĺb Genium a s tým sa dá robiť úplne všetko, vrátane napríklad striedavej chôdze do schodov, čo so C-legom nešlo.

Som vyučený zámočník a vždy som bol tak nejak technicky zameraný. Už tá prvá protéza ma technicky zaujala, dôkladne som ju skúmal a premýšľal som o nej. Hovoril som si, že práca s protézami by ma asi bavila.

Každopádne som potom nastúpil do práce v chránenej dielni. Jedného dňa si ma však k sebe pozval pán Sýkora. Rozprávali sme sa a on mi ponúkol, či by som u nich nechcel pracovať. Rád som to prijal, pretože som vlastne o tom už nejaký čas sníval. Dodnes u „Sýkorovcov“, teda v Protetike Plzeň, pracujem ako ortopedický protetik. Myslím, že pre čerstvo amputovaných je to celkom dobrá motivácia – vidieť protetika, ktorý sám nemá nohu a normálne funguje. Okrem toho im ako technik a zároveň skúsený užívateľ protézy môžem vo všeličom poradiť lepšie, než ktorýkoľvek iný technik.

S protézou dokážem robiť všetko, vrátane športov. Jazdím autom aj na motorke, aktívne lyžujem, so špeciálnou protézou aj plávam a robím rôzne vodné športy. S priateľkou sa staráme o syna, proste žijem normálny aktívny život, ako každý iný.

Aleš se synem v zoo s kloubem Genium:

Aleš jako jeden z protagonistů videa Ottobock:

← Späť na PRÍBEHY ZO ŽIVOTA